Moment odpočinku (zo série)
Nemusíte vôbec patriť do svojej pôvodnej rodiny.
Geneticky sa síce so svojou biologickou rodinou
zhodujete, ale temperamentom môžete patriť do inej
skupiny ľudí. Alebo môžete do svojej rodiny patriť
formálne, no vaša duša vyskočí, rozbehne sa po
ceste a je nenásytne šťastná, keď môže chrúmať
duchovné koláčiky niekde inde. (Clarissa Pinkola
Estés Ph.D.) Kde sa nachádza môj skutočný
domov? Kde rodina, do ktorej patrím? Pýtam sa kde,
no má to byť konkrétne miesto? Je ním moje rodné
mesto/dedina, alebo všetky miesta, v ktorých som
bývala? Čo ak sú ním – tým domovom vysnívaným –
v skutočnosti nejaké osoby? Konkrétni ľudia a ten
pocit pri nich je domovom. Môžu na čas odísť, môžu
sa vrátiť, náš domov sa pohybuje, to obmieňanie je
repetitívne, upokojujúce. Domov sa pohybuje a ja
som nútená pohybovať sa s ním. Bez pohybu by
som zostávala na mieste, kde sa cítim odcudzene a
nepokojne. Miesto, ktoré ma prijalo, sa tak stáva
miestom, ktoré ma núti odísť. Tak kladiem samej
sebe znova tú cyklickú otázku: Kde mám svoj
domov? Ktorým smerom sa k nemu mám vydať? A
kedy sa k nemu mám vydať? Budem navždy nútená
sa za nim presúvať, alebo nastane moment, kedy
nájdeme pevný domov na jednom mieste?